Venované všetkým rodičom: Životná lekcia z autobusu…

Žena sedela a uprene pozerala do okna. Chlapec vedľa nej ju ľahko zatiahol za rukáv. Jeden krát, druhý, tretí… Nereagovala.

 

Vonku pršalo a po okennom skle stekali dlhé modré kvapky. Chlapec jej stále niečo hovoril, akoby ju o niečom presvedčoval. Náhle sa prudko otočila od okna k nemu, pritiahla ho k sebe s rukou, za ktorú ju najskôr poťahoval, a zasyčala mu do tváre:

,,Čo zase chceš?““

Dieťa sa zajaklo.

,,Tak čo chceš, sa pýtam! Čo stále chceš? Nevieš rozprávať?! Čo chceš no? Neotravuj! K ničomu mi nie si!“

Chlapec sa na ňu zadíval a  mne sa zdalo, že sa mu trasie hlava. Alebo som sa možno triasol ja sám. Pamätám si, že moja prvá myšlienka bol: ,,To naozaj toto hovorí matka svojmu dieťaťu? Preboha, na koho myslí, keď mu toto hovorí?“

,,Nemôžem ťa ani vidieť!“ zašeptala znova.

,,Veď ho zabíjate!“povedal som ale nikto ma nepočul.

Ľudia na sedadlách okolo sedeli a pozerali sa, ako keby sa nič neprihodilo. Ja som sedel a nedokázal som sa ani pohnúť. Chlapec neplakal. Žena odstrčila jeho ruku a znovu sa otočila k oknu. On už od nej nič nechcel, díval sa na podlahu a ticho mlčal.

A ja som túžil vstať a pred všetkými tými ľuďmi tú ženskú proste roztrhať na kúsky a zakričať: ,,Čo si ty za na nič matku! Ty zlá potvora! Zabíjaš vlastné dieťa!“

Prisahám, že som to chcel urobiť. Ale prítomnosť toho malého mi v tom bránila. Zavrel som oči a zhlboka som dýchal, aby som sa ukľudnil. Keď som ich otvoril, uvidel som bonbón.

Nejaký študent naťahoval ku chlapcovi ruku. Prisunul mu ju až pred tvár a povedal: ,,Na, vezmi si.“

Chlapec si vzal. Mládenec mu vzápätí podal ešte jeden bonbón. Po malom zaváhaní si chlapec vzal aj ten.

Čo sa dialo potom, bolo tak dojemné, že aj mne, dospelému chlapovi, vstúpili slzy do očí.

Chlapec sa do bonbónov nepustil ale dotkol sa matkinej ruky. Ona sa k nemu otočila až po chvíli a vypadalo to, že mu chce jednu vraziť. Ale on jej podával bonbón.

Pozerala sa na neho, na bonbón a hneď bolo zrejme, že nechápe. Strčil jej bonbón do ruky. Ona mu ho vzápätí vrátila ako keby ju pálil.

,,Ja nechcem!“ povedala.

Dva bonbóny ležali v chlapcových rukách. On naďalej k nej naťahoval ruku.

,,Zjedz ich sám!“ povedala mu a dodala: ,,Ja naozaj nechcem!“

Chlapec jej teda položil bonbón na koleno…

Nikdy nezabudnem na tú pauzu. Na tú dospelosť. Behom niekoľkých minút sa pred mojimi očami stal z chlapca dospelý muž a zo zlej naštvanej mrchy pekná mladá mam. Aspoň ja som to tak vnímal.

Mlčala. Veľmi dlho mlčala. A pozerala sa na neho tak, ako keby ho videla po prvý krát.

Potom ho objala. On ju takisto objal, rozbalil bonbón a podal jej ho.

Viete si to predstaviť?

To bol šok číslo dva, aj keď zas trochu iný.

Hovoril som si: ,,A ty si tu čupíš ako pán spravodlivý, chceš vstať a roztrhať ju na kusy rovno na mieste. Nedosiahol by si ničoho, iba scény a nadávok. Ale ten malý chlapec ako nejaký mudrc na to šiel úplne inak, múdro. A cítil som ten moment až do hĺbky duše a srdca. A bolo mi fakt do plaču a vôbec sa to nehanbím povedať. Pozrel som sa na mladíka, ktorý mu dal tie bonbóny, a potom ma napadlo, že možno mu nedal dva bonbóny len tak náhodou… Človek sa stále učí.“

Matka a syn teraz sedeli s hlavami naklonenými k sebe a niečo si hovorili. Keď som odchádzal, poplácal som chlapca ľahko po ramene, Chcel som mu povedať ,,ďakujem“. Neviem, či to ešte niekto pochopil, ale na tom nezáleží.

Túto lekciu som si zapamätal navždy. Museli však uplynúť roky, aby som ju pochopil úplne. Aby som pochopil, čo je to výchova. Bohužiaľ zďaleka nie všetci dospelí to vedia. Že vychovávať sa dá iba príkladom. Ani krikom a nie to ešte bitím. Iba vlastný príklad zaberá, nič iné. Malý chlapec ten príklad ukázal. Svojej matke i mne. A verím, že nás zmenil.

You Might Also Like