Veľmi ho prekvapilo, že v sirotinci boli všetky deti v postieľkach ticho. Keď mu zdravotná sestrička povedala príčinu, rozplakal sa…

Deti sú naše najväčšie poklady, ktoré nám život nadelil. Nie je nič krajšie ako keď vidíte ženu – matku, ako s láskou vychováva svoje dieťa. No sú aj matky, ktoré deti berú ako životnú príťaž a tak sa k nim aj správajú.

Mnohí sa zhodneme na tom, že deti potrebujú materinskú lásku. Je dokázané, že tie, ktorých sa matka často dotýka, hladí ich a bozkáva, sa vyvíjajú rýchlejšie ako deti, ktoré teplo matky nikdy nepocítili.

Deti, ktorým nechýba pozornosť a starostlivosť, rastú pokojne, vyvážene, bez strachu z okolitého sveta a dokážu dôverovať ostatným. V podvedomí si tak rozvíjajú dôveru aj napriek tomu, že ju ešte nevedia vyjadriť slovami.

V jednom zo sirotincov došlo k pozoruhodnému príbehu, kde je krásne vidieť, ako sú deti závislé na tom, ako sa k ním správajú dospelí.

Tí, ktorí sa zaujímajú o charitu, zvyčajne prinesú to, čo je potrebné a v tichosti odídu. Niektorí ľudia sa však s deťmi dajú do reči a spoločne sa zahrajú. Ale nie na dlho. Väčšinu času trávia deti z detských domovov osamote alebo s opatrovateľkami a učiteľmi.

Čo sa týka návštev bábätiek a najmenších detičiek, sú len veľmi zriedkavé, pretože ešte nevedia rozprávať a aj tak nerozumejú tomu, že ich prišiel niekto navštíviť. To je názor mnohých dospelých.

Jedného dňa do sirotinca prišiel muž, ktorý sa rozhodol ísť do oddelenia s týmito detičkami. Bolo tam asi sto postieľok a neuveriteľné ticho.

Absolútne ticho ho pomerne dosť vystrašilo, pretože bábätká nevydali ani jediný zvuk. Niektoré spali a iné sa jednoducho pozerali pred seba. No žiadne z nich nefňukalo, nič si neprosili a na nikoho nevolali. Pre muža, ktorý tam bol po prvýkrát, to bolo celkom neprirodzené.

Zdravotná sestrička mu všetko objasnila: „Keď k nám prídu, zo začiatku silno plačú. Avšak po niekoľkých hodinách, dňoch a neskôr aj týždňoch plač prechádza, utícha, pretože vedia, že k nim nikto nepríde..“

Plač – psychofyziologická reakcia, ktorá sa prejavuje vo väčšine prípadov len u človeka. U dospelých sa plač prejavuje ako dôsledok dlhotrvajúceho nervového napätia alebo ako reakcia na krátku, no silnú duševnú skúsenosť. Deti svojimi slzami reflexne reagujú na bolesti.

Plač u detí je taktiež určitý spôsob vyjadrovania sa – zvláštny jazyk komunikácie. Ukazuje sa, že deti, ktoré skončia v detskom domove, nevedomky odmietajú tento druh sebavyjadrenia. Sú presvedčené, že na ich plač im nikto neodpovie a preto je zbytočné kričať či plakať.

Ani po uplynutí 5 alebo 30 minút k dieťaťu nikto nepríde. Ak začne vystrájať a mať vrtochy, nie je tam nikto, kto by ho upokojil. Z tohto dôvodu si deti začnú rozvíjať zvyk mlčania.

Tento príbeh je rovnako smutný ako samotný fakt, že deti sú dávané do detských domovov. Každá matka, ktorá to číta, si okamžite vezme do náručia svoje ratolesti, len aby pocítili, že nie sú na tomto svete osamelé.

Je ťažko povedať, ako dieťa vníma to, kto sa nachádza v jeho blízkosti, no určite mnohí dáte za pravdu, že rodičia, či iní blízki ľudia by mali byť súčasťou jeho života, pretože je to nevyhnutné pre fyzické aj psychické zdravie a úspešnú socializáciu v budúcnosti.

 

 

Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.

You Might Also Like