Španiel vyrastal v horách medzi vlkmi, do civilizácie ho museli premiestniť násilím. Život medzi zvieratami je vraj lepší ako s ľuďmi

Ako šesťročný utiekol do hôr, aby sa nemusel vracať k svojim agresívnym príbuzným a radšej si našiel rodinu novú – až do svojich devätnástich rokov žil spolu s vlčou svorkou.

Španiel Marcos Rodríguez Pantoja ešte ako malé dieťa prišiel o matku, vlastný otec ho potom predal postaršímu pastierovi. Jeho nový život našťastie netrval dlho, horský otrokár onedlho zomrel a mladý Marcos sa rozhodol radšej utiecť do divokých hôr Sierra Morena, než sa vrátiť do náručia svojej novej tyranskej macochy.

To, čo ho pastier stihol v divočine naučiť, chlapcov prirodzený zmysel pre prírodu a inteligencia mu stačili pre prežitie. Vedel vyrábať a klásť pasce na malé zvieratá, dokázal si podojiť divoké kozy a hlavne pozoroval správanie zveri – čo vyhrabal a zožral, jedol tiež.

Nezabudnuteľné a hlavne neuveriteľné puto si vytvoril so svorkou vlkov. Začalo to nevinnou hrou. Raz sa totiž ocitol v jaskyni plnej vĺčatá bez dozoru vlčica. Po hrách s malými šteňatami Marcos, vtedy ešte stále dieťa, zaspal vyčerpaním. Keď sa zobudil, stála pri neho vlčie matka, ktorá sa zrovna vrátila s úlovkom k hladným vlčatům. Zúrivé vlčí vyhrážky nakoniec vystriedal niečo ako materský inštinkt – v jaskyni totiž nebola hladná len ona vĺčatá. Až sa všetky nasýtila, dostal kus mäsitého žvanca od samotnej vlčice aj Marcos. A nielen to! Namiesto očakávaného uhryznutia sa Marcos nakoniec dočkal aj lásky, vlčica ho začala upokojujúco olizovať. Od tej doby sa vraj stal plnohodnotným členom svorky.

Postupom času opustil všetky ľudské návyky. V divočine ich nepotreboval. Slová nahradilo vytie a iné zvieracie zvuky. Keď sa cítil opustene, zvolal niektorým z naučených neľudských zvukov a čakal na zvieracie odpoveď z diaľky – nejakej sa mu vždy dostalo a Marcos mohol zas v kľude spať.

Všetkému nastal koniec roku 1965. Po jedenástich rokoch kompletnej izolácie v horách medzi vlkmi našli devätnásťročného Marcosa španielske žandárstvo. Do civilizácie ho museli premiestniť násilím spútaného a umlčaného. Hrýzol a vyl ako vlk.

Do svojej starostlivosti ho vzali miestne rehoľníčky s cieľom naučiť ho znovu správne hovoriť, chodiť a jesť. Oproti ostatným “vlčím deťom” Marcos robil rýchle pokroky, predsa len žil do svojich šiestich rokov medzi ľuďmi.

Sledujte video:

Návrat do civilizácie pre neho nebol ľahký. Naučil sa síce hovoriť, jesť a chodiť, ale jeho dôverčivá povaha nenavyklá na podlé ľudské správanie ho stála veľa sklamania.

Keby mohol, radšej by zostal v horách medzi vlkmi – život medzi ľuďmi v meste je vraj oveľa horší ako život medzi zvieratami.

 

 

Prečítal si si článok až do konca? Zaujal ťa? Potom môžeš prácu redaktora odmeniť tým, že dáš článku na Facebooku lajk alebo ho budeš zdieľať ďakujeme.

zdroj: sdilejte.to

You Might Also Like