SLZY na krajíčku: Dojímavé priznanie Mira Jaroša na “Dušičky” valcuje internet!

Vyznanie Mira Jaroša

Dnes spomíname na tých, ktorí odišli hore. Toto je môj tato. Myslím naňho občas, nielen dnes. Budem dnes viac osobný. Aj keď sa moja mama snažila ako mohla, obaja sme boli tvrdohlaví. Ja som mu nedokázal odpustiť, že som “nemal otca” a on ma napriek tomu, že som za ním prišiel k smrteľnej posteli neprijal. Keby som vtedy vedel to, čo dnes … Dnes viem, že všetci robia najlepšie ako vedia. Sú slabí, hľadajú, môžu byť nešťastní a možno sa ich zúfalstvo prejavuje na ich správaní. Môj otec prišiel o otca keď mal 5 rokov, myslím si, že práve to bol dôvod, prečo nedokázal prejaviť lásku a pochopenie. Môže človek dať niečo, čo nikdy nepoznal?

Ako malý som nerozumel jeho kamarátstvu s pohárikom a keď kričal vždy som si to vzťahoval na seba (Urobil som niečo zlé? Čím som ho tak nahneval? Prečo kričí? Prečo mi zakazuje počúvať hudbu?) Nebolo to moje. Patrilo to jemu. Lenže ja som nikdy nebol dieťa, ktoré bolo ticho. Bojoval som späť. Tlačil som naňho, aby ma mal rád tak ako otcovia mojich spolužiakov. Čím viac výčitiek, tým vzdialenejšími sme sa stávali. Znova sa pýtam: Môže človek dať niečo čo nikdy nepoznal? Dnes poznám odpoveď.

Priznávam aj to, že sa to silno podpísalo na mne a mojom dospievaní. Utiekol som z domu, keď som mal 17. Do Anglicka. Hľadal som seba. Kto som? Prečo som tu? Aj terapie boli. Vďaka ním som začal rozumieť. Trvalo to – POCHOPIŤ. Až som sa stal človekom, akým som dnes. Prijal som, čo bolo a doplnil som si to, čo mi chýbalo sám. A tak môžem dávať ďalej… A teraz, prečo to píšem. Možno preto, aby som sa podelil o svoju skúsenosť, aké je dôležité vedieť odpustiť. Že to robíme kvôli sebe a nie preto, aby sme potešili iných. Aby sme nečakali kým odídu tí, ktorí sú nám blízko. Hovorí sa, že najťažšie je dokázať si priznať chybu a vyhrať nad svojim egom. Potvrdzujem. Ale ten pocit, ktorý príde potom je neopísateľný.

Tato, nech Ti je tam hore dobre. Ďakujem za to, čo si mi vedel dať. Koniec koncov, aj vďaka Tebe som začal písať pesničky. Najprv síce krivdy na papier a potom k ním pribúdali melódie. Vycibril som sa. Kto vie, či by som v sebe našiel tento talent, keby bolo všetko inak. Ďakujem Ti za život, ktorý mám rád. Odpočívaj v pokoji

 

 

You Might Also Like